Cerro Catedral Trek – Národný park Nahuel Huapi, Bariloche

El Calafate sa so mnou lúči tak, ako všetky ostatné miesta predtým. Prší. Som asi zrodený pod šťastnou hviezdou, keďže všade mi krásne počasie vychádza a až pri mojom odchode sa pokazí. Letisko je tu maličké asi ako v Košiciach a čochvíľa som v lietadle a letím smer Bariloche. Začína sa posledný týždeň mojej mesačnej cesty a ja čoraz viac verím, že pravé Bariloche a jeho okolie bude najväčším prekvapením, aké som nečakal na mojich potulkách po Patagónii. Letisko mi hneď dáva zabrať, pretože tu nikde nemajú bankomat a ja nemám cash. Za posledné drobné si kupujem lístok na hromadnú dopravu a smerujem do mesta. Mesto sa rozprestiera na brehu jazera Lago Nahuel Huapi a je bránou do rovnomenného národného parku. Mesto je väčšie a vidieť, že hory a jazera tu hrajú prím. Vystupujem na konečnej a do hostela Marco Polo Inn to nemám vôbec ďaleko. Trojposchodová výšková budova, raňajky v cene a izba, ktorá nie je nijako výnimočná, sú atribúty pre najlacnejšie ubytovanie, aké som kedy na cestách zažil. Pomer cena kvalita je úžasný. Ubytujem sa a vyrážam okuknúť mesto. Je 11. decembra, myslím a Vianoce už aj tu klopú na dvere a samotné centrum mesta dýcha turizmom. Fúka tu dosť intenzívne a na jazere sa preháňajú windsurfisti. Pre mňa je zážitkom vidieť v takomto období windsurferov na vode, aj keď som na opačnej strane sveta.  Dávam si neskorý obed a kupujem nejaký proviant. Vyzdvihnem si vypraté veci a dnes si stihnem pozrieť aj ligu majstrov. Zaspávam dosť neskoro a teším sa na ráno, až vyrazím k Refugio Frey pod Cerro Catedral 2 388 m n. m., kde budem prvú noc kempovať na ďalšom patagónskom treku. 

Refugio Frey a Cerro Catedral 

Balím batoh a idem raňajkovať. Vcelku dobre najedený vyrážam už aj s batohom do mesta, kde chcem kúpiť jedlo a plynovú kartušu na trek. Zásobujem sa dostatkom jedla, keďže v El Chalten som posledné kilometre hladoval. Nakúpil som a zrazu bus. Utekám, naskakujem, nemám kartu, vyskakujem, kupujem kartu, naskakujem, veziem sa. Pán šofér ma počkal a ja happy, ako mi to dobre všetko vyšlo. V autobuse mi dochádza, že síce mám kopu jedla, ale kartušu nie a neviem, ako si to všetko pozohrievam. Rozum vetroplacha sa naplno prejavil. Raz zabudnem aj sám seba. Vystupujem na konečnej a vyrážam na cca jedenásťkilometrovú cestu k Refugio Frey a Laguna Toncek. Ide sa jemným stúpaním smerom nahor popri Lago Gutierez a neskôr cez údolie, kde sa spája cesta, po ktorej idem ja, teda od Cerro Cathedral Ski resort a cestička od Los Coihues. Po ceste prechádzam popri malej útulni, ktorá je v dezolátnom stave, ale založil ju a postavil slovinský dobrodruh R. Petriček. Asi až poslednú hodinu pred chatou začína stúpanie silnieť. Chata pripomína skôr útulňu, ale má kuchyňu, v ktorej je plyn a normálne splachovacie záchody. Prvýkrát si staviam stan medzi kameňmi v nadmorskej výške 1 760 m n. m.. Trochu oddychujem a čochvíľa vyrážam na prieskum okolia. Chcel by som sa dostať na vrchol Cerro Catedral 2 388 m n. m., ale žiaľ, tých vrcholov je tu akosi veľa. Zaujímavé je, že oficiálne turistické chodníky vyššie od chaty neexistujú. Veľmi zložitým terénom sa dostávam na jeden z vrcholov a slnko mi umožňuje nádherné výhľady všade navôkol. Cesta späť je zase zložitá a aj celkom dobrodružná, keďže kamenným lavínovým poľom sa neprechádza každý deň. Večeriam a užívam si krásny slnečný západ slnka nad Refugio Frey a okolitými vrcholmi nie len Cerra Cathedral. 

Lago Jakob a Refugio San Martin 

Noc som nemal dobrú, neustále som sa budil na hluk vetra. Ráno bolo celkom svieže, ale čaj a teplá polievka ma celkom zahriali. Počasie nevyzerá dobre, mraky sa kulminujú po vrcholky, a to sú práve miesta, kam presne smerujem. Lúčim sa so slečnami z chaty a dostávam radu, že sa mám držať červených značiek nastriekaných na kameňoch. Chodníka nikde a červené značky sprevádzajú samučkého dobrodruha na jeho ceste za ďalším novým dobrodružstvom. Prechádzam popri Lagune Toncek a začína prvé strmé stúpanie. Keďže chodník tu neexistuje, musím sa rozhodnúť, či sa vydám snehovým alebo kamenným poľom. Nakoniec to nejako musím kombinovať, lebo priamo hore by to bolo veľmi nebezpečné. Po polhodinke dosť zaujímavého a dobrodružného stúpania sa dostávam k Lagune Schmoll. Maličká lagúna ukrytá pod vrcholmi Cerro Cathedral ma víta silným vetrom a mrholením. Trocha sa zapozerám do mrakov nado mnou, ktoré neveštia nič dobré a radšej vyrážam opäť na cestu.  Začína sa opätovne drsné stúpanie a navyše, cez ďalšie snehové pole, kde treba dávať sakramentský pozor, aby som sa nenaučil skeleton. Hore to bola celkom fuška, ale nový výhľad na údolie za hrebeňom mi dáva nádej, že odtiaľto už bude iba z kopca. Z kopca to je a celkom pekného, ale terén je brutálne zložitý. Kopy skál a malého štrku pod nohami na asi 60% klesaní premieňajú cestu skôr na lyžovanie ako prechádzku. Takýto obrovský slalom trvá asi hodinu a moje nohy sú z neustáleho brzdenia riadne vytrasené. Aspoňže Asola sa držia a trochu mi to trápenie spríjemňujú. Údolie je však nádherné, plné zelene a ticha. Zatiaľ som nestretol ani živú dušu. Celú dobu si kráčam rozprávkovým lesom a rovinkou v presvedčení, že do chaty to už nie je ďaleko a že ma čaká nanajvýš ešte jedno stúpanie. Viac som sa mýliť nemohol. Jedno stúpanie končím a dostávam sa na akúsi náhornú plošinu, ktorá mi dáva vedieť, že musím prekonať ešte jeden hrebeň. Fúka silný vietor, je zima a slnko sa skrýva za mrakmi, do ktorých zasa smerujem. Mám však šťastie, neprší a vietor sa dá zvládnuť. Na hrebeň je to opäť veľmi silné stúpanie, raz cez kamene, inokedy cez snehové pole. Hore som plný nadšenia, pretože vychádza slnko a ja dolu v údolí vidím chatu a pleso, kde mám namierené. Najprv musím zvládnuť zostup, ktorý veľmi pripomína ten predošlý, akurát sa mi horšie zostupuje, keďže pod nohami mám väčšie kamene a lyžovať v piesku sa veľmi nedá. Zasa mi trvá viac ako hodinu, kým sa dostávam do lesa na hlinenú cestu a nohy sú úplne stvrdnuté. Chata je veľká, krásna a prázdna. Recepčný Santiago ma mohol nechať prespať v chate, avšak nenechal. Keď sedím a píšem tieto riadky, je stan už postavený a ja v chate pijem čaj. Stále rozmýšľam, že by som radšej spal na dlážke v jedálni chaty ako v stane. Vonku totižto prší a vôbec nevyzerá, žeby chcelo prestať. Do chaty dorazili niekoľkí ďalší dobrodruhovia a jeden český chalanisko, ktorý ako jediný zvládol dnes moju trasu. Šiel asi hodinu po mne a ako mi povedal, bol rád, že som mu robil aspoň akú takú cestičku. Dážď ma znepokojuje len kvôli ránu a baleniu. Dnes to bol veľmi technicky náročný deň a mám celkom dosť. Na niečo cez desaťkilometrový trek to bol naozaj najdobrodružnejší deň, ktorý som v Patagónii zažil. Hlavne hľadanie cesty a niekoľko naozaj technicky náročných úsekov stúpania a klesania mi dalo zabrať. Keďže mám zasa smolu na začiatok sezóny a ďalší trek k Refugio Laguna Negra je zavretý a nemožný prejsť ani na vlastnú zodpovednosť, musím sa vrátiť naspať do Bariloche a zasa prehodnotiť svoj ďalší itinerár. 

Ráno po raňajkách sa chystám baliť.  Celú noc som nemohol spať, lebo som sa bál, že budem baliť mokré veci. Každopádne asi o šiestej prestalo pršať a do ôsmej, kedy som začal baliť môj HUBBA NX od firmy MSR krásne vyschol. Takže ani silný vietor, ktorý ma vyprevádzal od Refugio Jakob a Laguna Jakob ma pri mojom šťastí nevedel rozhnevať. Navyše spod mrakov začínalo vystrkovať svoje teplé lúče slnko. Čakal ma asi trinásť kilometrov dlhý trek údolím rieky Casa De Piedra.  Spoločnosť mi robil môj nový český kolega a cesta viedla už iba dolu. Trocha ma po včerajšom dobrodružstve mrzelo, že nemôžem pokračovať k Lagune Negra, ale čo sa dá robiť.  Túto jar ešte tento trek vraj nikto neprešiel. Zostupuje sa veľmi dobre, z času na čas míňame bežcov a stretávame aj niekoľko rodín, ktoré mieria na zaujímavú noc v horskej chate. V údolí je niekoľko pekných vodopádov a meandrov rieky Cas De Piedras a voda je nielen priezračne čistá, ale aj prúd je silný. S tou šťastnou hviezdou nado mnou bude asi naozaj pravda. Práve, keď dorazím na prvé parkovisko, odkiaľ začína trek k Refugio Jakob, prichádza auto aj pár nadšencov behu a ja ani neviem ako, už sedím v ich veľkom aute a veziem sa do mesta. Vyhodia ma neďaleko hostela, dám si super sendvič na ulici a teším sa na sprchu.

Bariloche nesklamalo a ja mám ešte stále štyri dni v tomto krásnom meste a jeho okolí pred sebou.

Torres Del Paine 2019 – Chile

Po 1O dńoch v Patagónii sa dostávam aj na miesto, kvôli ktorému som sa rozhodol sem vlastne prísť. Čaká ma menší, 5 dńový trek v národnom parku Torres Del Paine, takzvaný W circuit. Poďme nato.

W Trek deň 1 – Las Torres a noc v Camping Chileno Full Equipo

Ráno vstávam veľmi skoro. Poznáte to, keď sa na niečo veľmi tešíte a neviete sa dočkať. Ak sa k tomu pripojí aj cestovná horúčka, budík zaručene nepotrebujete. Raňajky, cesta na autobus a tam veľký zhon. Včera mi dvojica z Francúzska vravela, že je v parku veľa ľudí, ale toto: autobuska naprataná dobrodruhmi, a to som sem došiel na začiatku sezóny. Čo tu musí byť v januári, si viem len ťažko predstaviť. Autobus vyráža presne na čas a ja sedím sám, v duchu si vravím, že to nebude také zlé. Vezieme sa asi hodinu a pol a ja po krátkom zdriemnutí pozerám na prvé autobusové výhľady na tri veže Cerro Torre. Vystupujeme, v informačnom stredisku, kde platím vstup 21 000 pesos, vyplňujem formulár a púšťajú nám  trojminútové inštruktážne video, čo je v parku dovolené a čo nie. Hneď nato nastupujem do ďalšieho autobusu, ktorý nás približne za dvadsať minút vysádza pri Laguna Amarga, kde vstupujem do samotného národného parku. Kontrola, či mám zarezervované miesto v campingu a môžem vyraziť.

Vstup do parku Amarga a prvé metre na Mirador Base Torres.

Prvá polhodinka je v znamení rovinky s krásnym výhľadom na horu Almirante Nieto s nadmorskou výškou 2 670 m. A tu sranda končí. Začína sa výstup k Refugio Chileno, kde budem nocovať a na začiatok to nie je nič príjemné. Vystupujeme spolu s kvantom ďalších trekkerov do sedla nad Asencio Valley a nie a nie vidieť koniec stúpania. Štyridsaťpäť minút stúpania a kľučkovania medzi ostatnými dáva zabrať a musím ísť do trička. Predbieha ma gauco v karavane koní, ktoré vynášajú do chaty nejaký materiál.

Gaucho a jeho karavána.

V sedle začína fúkať a musím sa zasa obliecť, ešteže teraz je to skoro stále z kopca. Asi dve hodiny pred Base de las Torres, teda miesta kam mám namierené, stojí neveľká útulná chatka a hneď vedľa v strmom lese sú na drevených rampách stany. Jeden z nich bude dnes môj, ale zatiaľ si len odkladám niektoré veci, čo nepotrebujem hore a vyrážam k Torres del Paine. Výstup ma trvať dve hodinky a ta prvá sa kľukatí popri bystrom potoku a pomaly stúpa hore. Asi hodinu pred Base de las Torres začína brutálne stúpanie. Vedie vedľa kamenného lavínového poľa lesom a až pri vrchole ho cesta pretína. Toto bolo skoro štyridsaťpäťminútové peklo. Vyhýbať sa kameňom a turistom zároveň nebolo vôbec príjemné.

Posledná časť výstupu na Base Torres cez les a kamenné lavinové pole.

Všetko sa mení, keď si sadám pod kameň a pozerám sa na zuby, ktoré sa týčia nad zelenou Lagunou. Je to tu nádherné. Čakal som, že je to väčšie, ale aj tak sú to obrovské kamene. Škoda, že blankytná obloha zrána nevydržala a nad vežami sa kumulujú mraky. Napriek tomu je to paráda. Vo výšinách krúžia kondory a ak zabudnem na tú kopu turistov, ktorí čakajú v rade na svoju ,,selfie“, tak takto oddychovať dokážem hodiny. Robím niekoľko fotiek, sedím, nasávam čaro okamžiku a ani neviem, ako prešli dve hodiny. Je čas sa vrátiť dolu. Človeku sa ani nechce odísť, ako je zavalený celým tým prostredím a vždy si vraví, či ešte chvíľu neostane. Kto vie, či sa ešte uvidíme.

Base Torres.

Zamávam na rozlúčku a cestou dole sa snažím nezobrať niekoho ďalšieho so sebou. V kempe mám v nohách skoro 17 km a 850 metrové prevýšenie. Na prvý deň som sa nachodil hore dolu až až. V chate majú horúcu vodu, takže ešte čaj a ide sa pod spacák. Ráno múdrejšie večera.

W Trek deň 2 – Lago Nordenskjold a noc v Camping Frances

Ráno vstávam presne minútu pred budíkom. Chcem vyraziť čo najskôr a užiť si po včerajšku trocha tej divokej samoty. Dávam si čaj a po siedmej vyrážam. Po prvú križovatku mi robia spoločnosť nejakí nemeckí mladíci, ktorí ale smerujú inde ako ja. Ubehli tri hodiny, a ja som na chodníku nikoho nestretol. Do sedla sa vraciam včerajšou cestou a hneď za ním sa vydávam smer sector Frances, kam cesta vedie po úbočí hory Almirante Nieto.

Cestou do Camping Frances.

Som rád, pretože cesta z kopca mi naloženému vždy lepšie odsýpa a čochvíľa sa dostávam k jazeru Nordernskjold, ktoré je krásne zelené. Pri ďalšej križovatke ma míňa prvý pán, a potom je to už stále niekto. Nevadí, turistov vôbec nie je toľko ako včera, ale terén začína byť rovnako členitý. Hore, dolu, hore dolu. Výhľady sú nádherné a keby nebolo celý čas pod mrakom, bolo by to úplne super. Obchádzam okolo Bader Valley a hneď za Los Cuernos Lodge sa dostávam na kamienkovú pláž, kde si dávam oddych.

Lago Nordenskjold.

Partia dievčat sa ide kúpať a dnes dokonca vidím aj pekné prsia. Je milé vidieť niečo tak vzrušujúce. Camping Frances je v kopci. Takže ani tu sa nevyhnete stúpaniu od sprchy k stanu. Najväčším problémom bolo postaviť stan na drevenej rampe. Sprchujem sa v ženskej sprche a dievčence len neveriacky krútia hlavou.

P.S.: Dnes som prežil pád lavíny. Spadla asi tri kilometre odo mňa na hore Cuernos del Paine. Nebyť toho brutálneho burácania, tak si to ani nevšimnem. Snažil som sa ju aj natočiť, ale video stojí za hovno.

Camping Frances.

W Trek deň 3 – Mirador Britanico a noc v Paine Grande Campsite 

Camping Frances opúšťam presne o ôsmej. Ak by som vtedy vedel, čo viem teraz, určite by som si vybral iné miesto na nocovanie. Sprcha a sociálne zariadenie však dostáva palec hore. Asi za dvadsať minút som v kempingu Italiano, v ktorom nechávam batoh a vyrážam do údolia Frances. Cesta sa tiahne vyššie a vyššie a ja zastavujem na prvom z dvoch výhľadov, ktoré mám dnes v pláne. Výhľad Frances je prvý a hneď zisťujem, odkiaľ padla tá včerajšia lavína. Teplota robí svoje a aj dnes uvoľnila niekoľko lavín z Frances glacier pod Paine Grande Hill 3 050 m n. m., na ktorú sa odtiaľ krásne pozerá. Vôbec to nie je brnkačka, ako som myslel a vydávam sa vyššie na Brittanico lookout. Keďže je od rána pod mrakom, vyššie začína dobre fúkať a prší málo, ale nepríjemne. Z Brittanico lookout vidieť veľa vrcholov a zadnú stranu samotného Torres del Paine.

Frances lookout.

Zážitok zo zaujímavého treku skazilo trochu počasie, ale hold, nemôžeme mať všetko. Tie lavíny boli krásnou ukážkou sily prírody. V kempe Italiano dávam obed a po jedenástich kilometroch ma čaká ďalších desať. Poviem vám, že sa na ne veľmi teším. Vyrážam na cestu do ďalšieho kempu a cesta sa vinie okolo jazera Skottsberg lake zaujímavým lesom mŕtvych stromov. Už som si akosi zvykol, že pred každým kempom je nejaký vydrbaný stupák, ktorý si akoby musíte zaslúžiť, že už ste doma. Ako v celkom parku, aj tu sú nádherné výhľady a až posledný kilometer je pampou, kde akoby nič nie je.

Les mrtvých stromov.

Keď už mám kemp Paine Grande na dohľad, začínajú ma predbiehať ľudia, ktorí akosi nestíhajú katamaran, čo ich má odviesť z parku. Kemp je iný ako všetky ostatné doteraz. Nie je tu jediný strom a celkom dobre tu fúka. Sme naozaj na pampe a Pehoe Lake, ktorého breh má neskutočnú farbu. Konečné účtovanie dnešného dňa vychádza na 23 km a 850 metrov prevýšenia. Veľmi sa bavím v obrovskom domčeku na varenie, ktorý praská vo švíkoch a na plynových varičoch sa kuchtia všelijaké ,,haluzné“ špeciality. Moja western fazuľa sa na tieto výtvory iba ťažko chytá.

Varienie na turistický spôsob.

W TREK deň 4 – Grey Glacier a noc v  Grey Campsite 

Dnes ma čaká jedenásť kilometrov do kempu Grey a hneď vedľa by mal byt Grey Glacier. Začínam pampou, ktorou som včera končil a zasa sa pomaly dostávam čoraz vyššie. Krásny výhľad na Lagunu Los Patos a čochvíľa som na Grey lookout, ktorý je najvyšším bodom prvej časti dnešného treku. Vidím už ľadovec a teším sa, že odtiaľ je to už iba stále dolu. Kráčam, kráčam a cestou dole si začínam uvedomovať, že zajtra sa to všetko obráti.

Výhľad na jazero Grey od laguny Los Patos.

Niektoré úseky je ťažké zliezť dolu a čo bude zajtra, vôbec netuším. Prechádzam cez rieku De Las Piedras a most Olquin dáva vedieť, že som v kempe, kde budem nocovať. Je iba obed, a preto si môžem vybrať najlepšie miesto s aspoň trochu rovným podkladom. V chate si dávam menu a vyrážam k ľadovcu. Cestou sem som stretol slovensko-český pár, ktorý mi poradil ísť smerom na Paso ranger station, vraj tam je lepší výhľad na samotný ľadovec. Najprv však smerujem na Grey lookout a tu nádherne vidieť zátoku s odlomenými ľadovými kryhami z ľadovca. Nedá mi to a vyrážam ďalej. Aj keď cesta zasa iba stúpa, robím dobre a ďakujem peknej Slovenke za jej radu. Výhľad je úplne super, ale ešte lepšie sú dva visuté mosty, ktoré výhľadu predchádzajú. Ako veľmi sa mi už hore nechcelo, tak veľmi teraz neľutujem, že som sa prekonal. Počasie je dnes úžasné, slnečno, mráčik len sem tam a ja sa vyhrievam a neviem sa nabažiť krásnej prírody všade dokola. Glacier Grey je naozaj veľký kus ľadu a má svoje čaro.

Grey Glacier.

Posledný výhľad na ceste späť pred kempom využívam na oddych a masáž chodidiel v sviežej  vodičke potoka hneď za rohom. V kempe sprcha, vifon a tri Poľky hneď vedľa v stane. Možno urobíme aj dáke impreze. Ráno ma čaká cesta späť, a tá bude asi celkom utrpením. Už dnes ma totiž nohy celkom boleli.

Visutý most na ceste smerom k stanici rangerov Paso.

Návrat do Puerto Natales

Vstávam a až v sprche si uvedomím, že telefón a nastavený budík v ňom ostal v stane. Susedia sa tomu isto potešia. Vyrážam na cestu späť do kempu Grande Paine, kde ma mólo katamaran, ktorý ma cez jazero Pehoe dopraví do stanice Pudeto, odkiaľ vyrážajú autobusy back to Puerto Natales.

Refugio Paine Grande.

Tejto prechádzky sa trocha bojím, ale popravde mi ubieha ako voda. Neviem, či už mám tak dobrú formu, alebo ma rýchlo vpred ženie blížiaca sa búrka za mojím chrbtom. Kráčam zamračenou krajinou v parku, sem tam sa zastavím a poslednýkrát obdivujem krásy, ktoré aj za zlého počasia vedia potešiť milovníka prírody. Na hrebeni medzi Lago Greya A Laguna Los Patos je brutálne veterno. Nezávidím tým, ktorí idú oproti mne a majú ešte pekný kus cesty a mieria do búrky. Jedenásť kilometrov ubieha naozaj veľmi rýchlo a za niečo málo cez tri hodiny som na mieste.

Prístavisko pre katamaran smer Pudeto.

Mám ešte hodinu času, a preto si varím posledný čaj a dávam tuniaka. Loď sa zdá maličká na to, koľko ľudí z nej vychádza. Po nalodení ešte chvíľu pozorujem všetky vrcholky a ticho sa vraciam dovnútra. Park bol naozaj nádherný a myslím, že je to niečo, čo treba vidieť naživo. V Puerto Natales mením hostel a ráno vyrážam smer Argentina. El Chalten a Mount Fitz Roy už na mňa netrpezlivo čaká.

El Chaltén už netrpezlivo čaká.
Dovidenia Torres Del Paine.