Cerro Catedral Trek – Národný park Nahuel Huapi, Bariloche

El Calafate sa so mnou lúči tak, ako všetky ostatné miesta predtým. Prší. Som asi zrodený pod šťastnou hviezdou, keďže všade mi krásne počasie vychádza a až pri mojom odchode sa pokazí. Letisko je tu maličké asi ako v Košiciach a čochvíľa som v lietadle a letím smer Bariloche. Začína sa posledný týždeň mojej mesačnej cesty a ja čoraz viac verím, že pravé Bariloche a jeho okolie bude najväčším prekvapením, aké som nečakal na mojich potulkách po Patagónii. Letisko mi hneď dáva zabrať, pretože tu nikde nemajú bankomat a ja nemám cash. Za posledné drobné si kupujem lístok na hromadnú dopravu a smerujem do mesta. Mesto sa rozprestiera na brehu jazera Lago Nahuel Huapi a je bránou do rovnomenného národného parku. Mesto je väčšie a vidieť, že hory a jazera tu hrajú prím. Vystupujem na konečnej a do hostela Marco Polo Inn to nemám vôbec ďaleko. Trojposchodová výšková budova, raňajky v cene a izba, ktorá nie je nijako výnimočná, sú atribúty pre najlacnejšie ubytovanie, aké som kedy na cestách zažil. Pomer cena kvalita je úžasný. Ubytujem sa a vyrážam okuknúť mesto. Je 11. decembra, myslím a Vianoce už aj tu klopú na dvere a samotné centrum mesta dýcha turizmom. Fúka tu dosť intenzívne a na jazere sa preháňajú windsurfisti. Pre mňa je zážitkom vidieť v takomto období windsurferov na vode, aj keď som na opačnej strane sveta.  Dávam si neskorý obed a kupujem nejaký proviant. Vyzdvihnem si vypraté veci a dnes si stihnem pozrieť aj ligu majstrov. Zaspávam dosť neskoro a teším sa na ráno, až vyrazím k Refugio Frey pod Cerro Catedral 2 388 m n. m., kde budem prvú noc kempovať na ďalšom patagónskom treku. 

Refugio Frey a Cerro Catedral 

Balím batoh a idem raňajkovať. Vcelku dobre najedený vyrážam už aj s batohom do mesta, kde chcem kúpiť jedlo a plynovú kartušu na trek. Zásobujem sa dostatkom jedla, keďže v El Chalten som posledné kilometre hladoval. Nakúpil som a zrazu bus. Utekám, naskakujem, nemám kartu, vyskakujem, kupujem kartu, naskakujem, veziem sa. Pán šofér ma počkal a ja happy, ako mi to dobre všetko vyšlo. V autobuse mi dochádza, že síce mám kopu jedla, ale kartušu nie a neviem, ako si to všetko pozohrievam. Rozum vetroplacha sa naplno prejavil. Raz zabudnem aj sám seba. Vystupujem na konečnej a vyrážam na cca jedenásťkilometrovú cestu k Refugio Frey a Laguna Toncek. Ide sa jemným stúpaním smerom nahor popri Lago Gutierez a neskôr cez údolie, kde sa spája cesta, po ktorej idem ja, teda od Cerro Cathedral Ski resort a cestička od Los Coihues. Po ceste prechádzam popri malej útulni, ktorá je v dezolátnom stave, ale založil ju a postavil slovinský dobrodruh R. Petriček. Asi až poslednú hodinu pred chatou začína stúpanie silnieť. Chata pripomína skôr útulňu, ale má kuchyňu, v ktorej je plyn a normálne splachovacie záchody. Prvýkrát si staviam stan medzi kameňmi v nadmorskej výške 1 760 m n. m.. Trochu oddychujem a čochvíľa vyrážam na prieskum okolia. Chcel by som sa dostať na vrchol Cerro Catedral 2 388 m n. m., ale žiaľ, tých vrcholov je tu akosi veľa. Zaujímavé je, že oficiálne turistické chodníky vyššie od chaty neexistujú. Veľmi zložitým terénom sa dostávam na jeden z vrcholov a slnko mi umožňuje nádherné výhľady všade navôkol. Cesta späť je zase zložitá a aj celkom dobrodružná, keďže kamenným lavínovým poľom sa neprechádza každý deň. Večeriam a užívam si krásny slnečný západ slnka nad Refugio Frey a okolitými vrcholmi nie len Cerra Cathedral. 

Lago Jakob a Refugio San Martin 

Noc som nemal dobrú, neustále som sa budil na hluk vetra. Ráno bolo celkom svieže, ale čaj a teplá polievka ma celkom zahriali. Počasie nevyzerá dobre, mraky sa kulminujú po vrcholky, a to sú práve miesta, kam presne smerujem. Lúčim sa so slečnami z chaty a dostávam radu, že sa mám držať červených značiek nastriekaných na kameňoch. Chodníka nikde a červené značky sprevádzajú samučkého dobrodruha na jeho ceste za ďalším novým dobrodružstvom. Prechádzam popri Lagune Toncek a začína prvé strmé stúpanie. Keďže chodník tu neexistuje, musím sa rozhodnúť, či sa vydám snehovým alebo kamenným poľom. Nakoniec to nejako musím kombinovať, lebo priamo hore by to bolo veľmi nebezpečné. Po polhodinke dosť zaujímavého a dobrodružného stúpania sa dostávam k Lagune Schmoll. Maličká lagúna ukrytá pod vrcholmi Cerro Cathedral ma víta silným vetrom a mrholením. Trocha sa zapozerám do mrakov nado mnou, ktoré neveštia nič dobré a radšej vyrážam opäť na cestu.  Začína sa opätovne drsné stúpanie a navyše, cez ďalšie snehové pole, kde treba dávať sakramentský pozor, aby som sa nenaučil skeleton. Hore to bola celkom fuška, ale nový výhľad na údolie za hrebeňom mi dáva nádej, že odtiaľto už bude iba z kopca. Z kopca to je a celkom pekného, ale terén je brutálne zložitý. Kopy skál a malého štrku pod nohami na asi 60% klesaní premieňajú cestu skôr na lyžovanie ako prechádzku. Takýto obrovský slalom trvá asi hodinu a moje nohy sú z neustáleho brzdenia riadne vytrasené. Aspoňže Asola sa držia a trochu mi to trápenie spríjemňujú. Údolie je však nádherné, plné zelene a ticha. Zatiaľ som nestretol ani živú dušu. Celú dobu si kráčam rozprávkovým lesom a rovinkou v presvedčení, že do chaty to už nie je ďaleko a že ma čaká nanajvýš ešte jedno stúpanie. Viac som sa mýliť nemohol. Jedno stúpanie končím a dostávam sa na akúsi náhornú plošinu, ktorá mi dáva vedieť, že musím prekonať ešte jeden hrebeň. Fúka silný vietor, je zima a slnko sa skrýva za mrakmi, do ktorých zasa smerujem. Mám však šťastie, neprší a vietor sa dá zvládnuť. Na hrebeň je to opäť veľmi silné stúpanie, raz cez kamene, inokedy cez snehové pole. Hore som plný nadšenia, pretože vychádza slnko a ja dolu v údolí vidím chatu a pleso, kde mám namierené. Najprv musím zvládnuť zostup, ktorý veľmi pripomína ten predošlý, akurát sa mi horšie zostupuje, keďže pod nohami mám väčšie kamene a lyžovať v piesku sa veľmi nedá. Zasa mi trvá viac ako hodinu, kým sa dostávam do lesa na hlinenú cestu a nohy sú úplne stvrdnuté. Chata je veľká, krásna a prázdna. Recepčný Santiago ma mohol nechať prespať v chate, avšak nenechal. Keď sedím a píšem tieto riadky, je stan už postavený a ja v chate pijem čaj. Stále rozmýšľam, že by som radšej spal na dlážke v jedálni chaty ako v stane. Vonku totižto prší a vôbec nevyzerá, žeby chcelo prestať. Do chaty dorazili niekoľkí ďalší dobrodruhovia a jeden český chalanisko, ktorý ako jediný zvládol dnes moju trasu. Šiel asi hodinu po mne a ako mi povedal, bol rád, že som mu robil aspoň akú takú cestičku. Dážď ma znepokojuje len kvôli ránu a baleniu. Dnes to bol veľmi technicky náročný deň a mám celkom dosť. Na niečo cez desaťkilometrový trek to bol naozaj najdobrodružnejší deň, ktorý som v Patagónii zažil. Hlavne hľadanie cesty a niekoľko naozaj technicky náročných úsekov stúpania a klesania mi dalo zabrať. Keďže mám zasa smolu na začiatok sezóny a ďalší trek k Refugio Laguna Negra je zavretý a nemožný prejsť ani na vlastnú zodpovednosť, musím sa vrátiť naspať do Bariloche a zasa prehodnotiť svoj ďalší itinerár. 

Ráno po raňajkách sa chystám baliť.  Celú noc som nemohol spať, lebo som sa bál, že budem baliť mokré veci. Každopádne asi o šiestej prestalo pršať a do ôsmej, kedy som začal baliť môj HUBBA NX od firmy MSR krásne vyschol. Takže ani silný vietor, ktorý ma vyprevádzal od Refugio Jakob a Laguna Jakob ma pri mojom šťastí nevedel rozhnevať. Navyše spod mrakov začínalo vystrkovať svoje teplé lúče slnko. Čakal ma asi trinásť kilometrov dlhý trek údolím rieky Casa De Piedra.  Spoločnosť mi robil môj nový český kolega a cesta viedla už iba dolu. Trocha ma po včerajšom dobrodružstve mrzelo, že nemôžem pokračovať k Lagune Negra, ale čo sa dá robiť.  Túto jar ešte tento trek vraj nikto neprešiel. Zostupuje sa veľmi dobre, z času na čas míňame bežcov a stretávame aj niekoľko rodín, ktoré mieria na zaujímavú noc v horskej chate. V údolí je niekoľko pekných vodopádov a meandrov rieky Cas De Piedras a voda je nielen priezračne čistá, ale aj prúd je silný. S tou šťastnou hviezdou nado mnou bude asi naozaj pravda. Práve, keď dorazím na prvé parkovisko, odkiaľ začína trek k Refugio Jakob, prichádza auto aj pár nadšencov behu a ja ani neviem ako, už sedím v ich veľkom aute a veziem sa do mesta. Vyhodia ma neďaleko hostela, dám si super sendvič na ulici a teším sa na sprchu.

Bariloche nesklamalo a ja mám ešte stále štyri dni v tomto krásnom meste a jeho okolí pred sebou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *